Lukostrelkyňa Alex Longová bola v roku 2016 prvým slovenským športovcom, ktorý sa v tejto disciplíne kvalifikoval na olympijské hry. A dodnes je našou jedinou profesionálkou s lukom. Vo svojich 25 rokoch má už veľa za sebou, ale ešte viac pred sebou. S nadšením nám porozprávala, aký je jej výhľad do budúcnosti – aj tej ďalekej, keď raz vystrieľa všetky šípy na svetových súťažiach.

Alex, kde sa dnes z hľadiska veku a skúseností vidíte na svojej dráhe profesionálnej lukostrelkyne?

Moja športová disciplína je špecifická v tom, že má posunutý vekový limit. Lukostrelecká špička dosahuje svoje najlepšie výkony väčšinou až ďaleko po 30-ke a bežne sa strieľa až do 45 rokov. Samu seba vnímam tak, že som ešte stále iba na začiatku a tá ozajstná lukostrelecká dospelosť ma ešte len čaká. Na začiatku tohto roka som bola v svetovom rankingu na 19. mieste a dúfam že ma čaká v budúcnosti cesta vyššie. Chcem doniesť pre Slovensko cenné kovy zo svetových šampionátov.  

Ako sa dá vo vašom športe a vo vašej situácii plánovať život v dlhšom časovom horizonte?

Dlhodobú víziu treba mať určite. Športovec v mojej koži by však mal nájsť v živote zdravú mieru medzi tým, aby sa sústredil na prítomnosť a podávanie aktuálnych kvalitných výkonov, a tým, čo bude o niekoľko dekád. Som presvedčená, že šport nás počas aktívnej etapy života učí húževnatosti, disciplíne a presnosti, a to nám môže pomôcť aj v budúcnosti. Ale na druhej strane, treba počítať aj so zadnými vrátkami a myslieť, ako sa hovorí, na istotu a na to, čo bude po skončení športovej kariéry.

Aktívne pôsobenie v reprezentácii máte teda ešte na dlhé obdobie pred sebou. Prezradíte ale, kde sú skryté tie vaše zadné vrátka, ktorými si dnes „poisťujete“ svoj život, keď sa vaša profesionálna kariéra skončí?

Určite si uvedomujem, že kariéra športovkyne, ako ju prežívam teraz, sa raz pominie. Som však presvedčená, že pri športe ostanem vždy. Chcem byť aktívnou súčasťou olympijského hnutia a v lukostreľbe chcem pokračovať ako trénerka – na úrovni domáceho klubu a možno jedného dňa aj v reprezentácii. Mojou istotou je trénerská licencia, ktorú si plánujem zvýšiť o vyšší kvalifikačný stupeň. Trénerstvo chcem viac rozbehnúť paralelne už aj v najbližších rokoch. Takže ak sa pýtate na budúcnosť, nad tou sa aktívne zamýšľam už teraz. Myslím, že je to dôležité pre každého jedného športovca. Lebo raz ten deň D, keď skončíme s aktívnou športovou kariérou, príde.

Takže svoju budúcnosť momentálne vidíte na kombináciu vlastných tréningov, cestovania po súťaží a už aj odovzdávania skúseností mladšej generácii?

Áno, týmto spôsobom myslím niekoľko krokov dopredu. Po minulé roky som sa venovala vysokej škole, popri tom som študovala aj športovú diplomaciu, čo som tento rok ukončila, čiže konečne budem mať na trénerskú činnosť už viac času. Mojou doménou je a naďalej bude náš rodinný klub Blue Arrows Viničné, ktorý založili moji rodičia. Angažujem sa tu v podstate od jeho vzniku, teda už desiatym rokom, a pomáham s jeho manažmentom, organizáciou súťaží a príležitostnej práci s detičkami. Tu sa chcem teda angažovať stále viac a mojou víziou je aj aktívna, silnejšia propagácia tohto športu na Slovensku.

Môžete tieto plány bližšie popísať?

Lukostreľba je vo svete veľmi atraktívny šport. Na OH v Londýne to bola najrýchlejšie vypredaná disciplína pre divákov. U nás o nej ale ľudia veľmi nevedia a je ťažké ich k nej prilákať. Je to časovo náročný šport, nemáme športoviská vhodne upravené pre divákov, ľudia nevidia na vzdialenosti. Na tejto stránke by som chcela popracovať. Verím, že pre začiatok postačí aj kamera, live prenos a ľudí to zaujme. Teším sa, že sú už rozbehnuté pekné projekty v rámci lukostreleckého zväzu, do ktorých mám možnosť byť zapojená aj ja. Verím, že sa na Slovensku črtá pekná lukostrelecká budúcnosť.

Poďme k vašej aktívnej kariére.  Aké úspechy v ostatnom období vás najviac povzbudili?

Môj najväčší úspech, ktorý mám stále v živej pamäti, bolo víťazstvo v lukostreleckom turnaji European Grand Prix v Sofii minulý rok, kde bola vysoká konkurencia, okrem Európy dokonca aj z Japonska. Tento rok sa mi podarilo celkom pekne uspieť na majstrovstvách sveta, kde sa mi len tesne ušla miestenka na olympiádu v Tokiu. Ale zase ma to nakoplo a motivovalo, že keď sa viem tak dobre umiestniť v takejto silnej konkurencii, na ďalšej kvalifikácii to už bude jednoduchšie. Verím, že na ďalšom turnaji tú miestenku naozaj vybojujem. Tokio je pre mňa aktuálne najbližšia vízia a výzva, na ktorú sa najviac teším.

Lukostreľba je pomerne málo známy šport. Ako a kedy ste vlastne k nemu prišli? 

Streľbu z luku som si vyskúšala po prvýkrát, keď som mala asi 10 rokov v rámci jednej akcie počas MDD. Zapáčilo sa mi to, keďže sa mi na prvé razy hneď aj celkom zadarilo (smiech). Potom som sa zúčastnila náboru na našej základnej škole vo Viničnom, kde mala lukostreľba dobre vybudované zázemie, a bolo to. Dovtedy som bola aktívna karatistka, keďže môj otec bol a stále je úspešný tréner a tento šport sme mali skrátka v rodine. Postupne som však začala z tréningov poľavovať a začala sa naplno venovať luku a šípom. Prišli prvé súťaže, kde ma zobrali už asi po 3 mesiacoch, čo bolo veľmi skoro. Zacítila som chuť víťazstva a krôčik po krôčiku rástla moja motivácia. Veľkú úlohu tu zohrali práve rodičia, bez ktorých podpory by to nešlo. V podstate takto vďaka nim ťahám tento šport už 15. rok.

A kedy ste sa rozhodli, že tento šport potiahnete profesionálnym smerom, až do olympijských sfér?

Toto považujem za osud, nemyslím, že to bolo nejaké aktívne rozhodnutie. Len si pamätám, že počas olympiády v Londýne roku 2012 som si povedala, že urobím všetko preto, aby som sa na ďalšie OH  kvalifikovala. Vtedy to bola naozaj taká vidina, pretože doposiaľ nikto zo slovenských lukostrelcov na olympiáde nebol. Bola som neskutočne šťastná, keď sa to podarilo. A tak som sa dostala aj do vojenského športového centra Dukly Banská Bystrica. Tým som sa stala profesionálnou športovkyňou a som na to veľmi hrdá.

Ľudia si pri pomyslení na váš šport možno predstavia postavy z historických či fantasy filmov, ktoré strieľajú ladne šípy jeden za druhým. Čo to však obnáša v skutočnosti?

Náš šport je po fyzickej stránke naozaj náročný. Na to, aby ste napli tetivu, treba vyvinúť silu akoby ste dvíhali 20 kg. A počas tréningu to treba urobiť niekoľko stokrát. Je to tiež šport monotónny, výrazne zaťažujúci len jednu stranu tela, resp. skupinu svalov. Preto sa musíme venovať aj kompenzačným cvičeniam. Pri lukostreľbe je tiež kľúčové, aký máte tep. Spravidla si ho treba systematicky znižovať, preto sa venujem anaeróbnym činnostiam – behu, korčuľovaniu, plávaniu, teda pohybovým aktivitám, ktoré ma dostanú do lepšej kondície.

Čo sa odohráva lukostrelkyni v hlave predtým, než vystrelí z luku šíp?

Rada hovorím, že na strelniciach býva veterno, ale najviac fúka aj tak vždy v hlave. Človek má tendenciu vždy veľmi špekulovať. Premierim či nepremierim? Urobím toto alebo niečo iné, aby to tam zaletelo? Za tých 6-7 sekúnd, ako beriem luk a začnem ho naťahovať, je to niekedy v mysli veľký chaos. Učím sa tomu, aby som mala v týchto momentoch čo najčistejšiu hlavu a dokázala sa spoľahnúť na telo, ktoré vie vďaka kvantu tréningov, čo robiť. Musím sa skrátka dostať do svojho tranzu, akejsi „bublinky“, kedy riešim len základné veci – ruka v terči, ostré mieridlo, prsty po krku a ono to tam poletí. Keď sa dokážem takto psychicky nastaviť a oprieť sa o kvantum odstrieľaných šípov počas dobre odvedeného tréningu, mám istotu, že sa môžem naplno a s odvahou pustiť do zápolenia na strelnici. 

A v čom spočíva vaša istota v každodennom živote?

Som vďačná za moju rodinu, blízkych, zázemie, môjho trénera aj všetkých fanúšikov, ktorí stoja za mnou, podporujú ma a dodávajú mi energiu a silu. Verím v to, že keď do určitej aktivity investujem svoj čas, dám do toho maximum, či už to bude v športe alebo v akejkoľvek situácii v živote, tak sa úspech dostaví. Hlavne, aby bol človek zdravý a v psychickej pohode. Ja si aktuálne užívam moju športovú prípravu a každú súťaž, snažím sa ísť zdravo za svojimi ambíciami v rámci mojej kariéry. A zároveň sa teším na budúcnosť – tú o 5, 10 či 20 rokov, kedy budem môcť pokračovať v odovzdávaní skúseností a inšpirácie mladým strelcom a viac priblížiť tento krásny šport ľuďom v našej krajine. Dnes sa však snažím žiť na istotu. Aktívne sa pripravujem na športové súťaže s cieľom dosiahnuť čo najlepší výsledok. A popri tom myslím aj na budúcnosť. Lebo viem, že aj po skončení športovej kariéry chcem mať životnú istotu, ktorú mi, verím, poskytne moja rodina, ale aj zmysluplná práca, ktorá ma bude naďalej obohacovať minimálne tak ako aktívna športová kariéra.